d MUR Nahnali nás do veľkej bielej sály, zažmurkal som, svetlo mi rezalo oči. Potom som uvidel stôl, za ním sedeli štyria civi- li a nazerali do papierov. Ostatných väzňov nahnali dozadu, museli sme k nim prejsť celou miestnosťou. Zazrel som me- dzi nimi niekoľkých známych, ostatní boli asi cudzinci. Predo mnou stáli dvaja blondíni s guľatými lebkami: ponášali sa na seba, tuším Francúzi. Menší si neprestajne poťahoval nohavi- ce, asi z nervozity. Trvalo to temer tri hodiny, bol som celkom otupený, v hla- ve som mal prázdno, ale v dobre vykúrenej miestnosti bolo predsa len znesiteľnejšie: dvadsaťštyri hodín nás totiž drgľo- vala zima. Dozorcovia predvádzali väzňov rad-radom k stolu. '. Štyria civili sa ich spýtali na meno, zamestnanie. Obyčajne ani ' dďalej nezašli — prípadne ešte položili nemastnú-neslanú otáz- | ku, ako: „Zúčastnil si sa na sabotáži munície?“ Alebo: „Kde si bol deviateho ráno a čo si robil?“ Odpovede ani nepočúvali, uapoň tak sa zdalo, chvíľu mlčali s pohľadom upretým rovno pred seba a potom začali písať. Toma sa spýtali, či je pravda, de slúžil v Interbrigáde — nemohol zapierať, doklady mu našli % v kabáte. Juana sa nič nespýtali, ale keď povedal meno, dlho- \ -dlho písali. „Lo môj brat José je anarchista,“ vravel Juan. „Istotne viete, že už tu nie je. Ja nie som v nijakej strane, nikdy som sa do politiky nemiešal.“ Neodpovedali mu. Juan ešte dodal: „Nič som neurobil. Nechcem to odskákať za iných.“ Pery sa mu triasli. Dozorca mu naznačil, aby čušal, a od- viedol ho. Prišiel rad na mňa. „Voláte sa Pablo Ibbieta?“ Prisvedčil som. Civil nazrel do papierov a spýtal sa ma: „Kde je Roman Grisť“ „Neviem.“ „Skrývali ste ho u seba, od šiesteho do devätnásteho?“ „Nie.“ Chvíľku písali a dozorcovia ma odviedli. Na chodbe čakali Tom a Juan medzi dvoma dozorcami. Vykročili sme. "Tom sa spýtal jedného: „ľak ako?“ „Čo?“ povedal dozorca. „Bol to výsluch alebo súd?“ „Súd,“ odvetil dozorca. „A čo s nami spravia?“ Dozorca stroho odpovedal: „Rozsudok vám oznámia v celách.“ Naša cela pôvodne bola nemocničnou pivnicou. Bola tam hrozná zima, prievan, ťahalo zo všetkých strán. Celú noc nám drkotali zuby a ani cez deň to nebolo lepšie. Predošlých päť dní som prežil v žalári na arcibiskupstve, v akejsi stredove- kej hladomorni. Bolo tam veľa väzňov a málo miesta, natla- čili ich, kde sa dalo. Nebanoval som za svojou kobkou, nebo- lo tam zima, no bol som sám, a po čase má človek toho dosť. V pivnici som mal spoločnosť. Juan síce vôbec nehovoril — bál 8 d potom, bol primladý, aby mal čo povedať. Ale Tom bol > výrečný a vedel dobre po španielsky. V plynici bola lavica a štyri slamníky. Keď nás ta doviedli, #adli sme si a v tichosti sme čakali. Po chvíľke sa ozval Tom: „Sme nahratí...“ „1 as myslím,“ povedal som, „ale chlapcovi hádam nič ne- urobia“ „Nemajú proti nemu nijaké dôkazy,“ povedal Tom. „Ibaže má brata revolucionára.“ Pozrel som na Juana. Akoby ani nepočul. Tom pokračoval: „Vieš, čo robia v Zaragoze? Odsúdenci si musia políhať na cestu a prejdú po nich nákladnými autami. Jeden Maročan, čo stade odišiel, nám to rozprával. Vraj aby ušetrili muníciu.“ „Ale neušetria benzín,“ nadhodil som. Zlostil som sa na Toma, takéto reči neboli namieste. „A po ceste sa prechádzajú dôstojníci,“ pokračoval, „ruky vo vreckách, cigareta v ústach, a sledujú. Myslíš, že všetkých tých chlapov hneď na fľaku usmrtia? Čerta starého. Nechajú ich revať. Zavše aj hodinu. Maročan vravel, že prvý raz sa div nepovracal.“ : „Nemyslím, že by to tu urobili. Iba ak by naozaj nemali dosť munície.“ Svetlo sem vchádzalo štyrmi okienkami a okrúhlym otvo- rom vľavo v povale, kadiaľ presvitalo nebo. Okrúhlou dierou, zvyčajne zakrytou príklopom, nasýpali do pivnice uhlie. Rov- no pod dierou bola hfba uhoľného prachu, mali ním vyku- rovať nemocnicu, ale na začiatku vojny evakuovali pacientov a uhlie tam ležalo bez úžitku, niekedy naň aj napršalo, lebo zabudli spustiť príklop. Tomovi sa rozklepotali zuby. „Doparoma, zase sa trasiem,“ povedal, „už je to tu.“ Vstal a začal cvičiť. Pri každom pohybe sa mu na bielych za- rastených prsiach rozhaľovala košeľa. Ľahol si na chrbát, zdvi- hol nohy a robil „nožnice“: videl som, ako sa mu myká veľký zadok. Bol urastený, ale mal priveľa sadla. Prišlo mi na um, že 9 guľka z pušky či hrot bajonetu by vnikol do tejto kopy mäk- kého mäsa ako do hrudy masla. Keby bol chudý, iste by mi to neprišlo na myseľ. Nebolo mi nijako mimoriadne zima, no necítil som si už plecia ani ruky. Kedy-tedy sa mi zazdalo, že mi niečo chýba, a tak som hľadal kabát okolo seba, no potom som si spome- nul, že mi ho nevrátili. Bolo to dosť trápne. Vzali nám šatstvo, dali ho svojim vojakom a nám nechali iba košele a plátenné nohavice, aké nosili pacienti v najhorúcejšom lete. Po chvíli sa Tom zdvihol a zadychčaný si prisadol ku mne. „Zohrial si sa?“ „Dofrasa, ale som sa zadychčal.“ Okolo ôsmej večer prišiel veliteľ s dvoma falangistami. V ruke mal papier. Spýtal sa dozorcu: „Ako sa volajú tí traja?“ „Steinbock, Ibbieta a Mirbal,“ povedal dozorca. Veliteľ si založil cviker a nazrel do zoznamu. „Steinbock... Steinbock... Tu je. Ste odsúdený na smrť. Zajtra ráno vás zastrelia.“ Nazrel do papiera ešte raz: j „Aj tých dvoch,“ dodal. „To nie je možné,“ povedal Juan. „Mňa nie.“ Veliteľ na neho začudovane pozrel. „Ako sa voláte?“ „Juan Mirbal,“ odvetil. „Aj vaše meno je tu,“ povedal veliteľ, „odsúdený na smrť.“ „Nič som neurobil,“ povedal Juan. Veliteľ pokrčil plecami a obrátil sa k Tomovi a ku mne. „Vy ste Baskoviať“ „Nikto tu nie je Bask.“ Akoby ho to bolo rozčúlilo. „Povedali mi, že sú tu traja Baskovia. Nebudem strácať čas a kdesi ich zháňať. Samozrejme, nechcete kňaza.“ Neodpovedali sme. Ozval sa: 10 oď k vám príde belgický lekár. Je poverený ostať s vami noc“ lutoval a odišiel. som ti vravel,“ povedal Tom. „Už sme v tom.“ „tlej,“ prikývol som, „s chlapcom to vyzerá bledo.“ Povedal som to, aby som bol spravodlivý, ale nemal som lapca rád. Mal jemnú tvár a strach i utrpenie mu ju na ne- znanie zohavili, úplne rozmazali črty. Pred tromi dňami to olo ešte len dieťa: ale teraz bol z neho úplný ostarok, a keby hoaj prepustili, asi by nikdy neomladol. Pravda, patrilo by sa - ho ľutovať, no súcit sa mi bridí, chlapec sa mi skôr hnusil. Nevravel už nič, iba celkom zosinel: tvár aj ruky mal sivas- — 16, Sadol si a vypleštenými očami hľadel do zeme. Dobráčisko — om ho chcel chytiť za ruku, ale chlapec sa mu s úškľabkom prudko vytrhol. | „Nechaj ho,“ povedal som šeptom, „dobre vidíš, že má slzy na krajíčku.“ —— Tom s ľútosťou poslúchol: rád by bol chlapca utešoval, aj by — hoto trochu zabavilo a nemyslel by na seba. Ale mňa to zlos- —— tilo. Ešte nikdy som neuvažoval o smrti, nemal som na to prí- ležitosť, no teraz je to tu a chtiac-nechtiac som musel myslieť iba na Ďu. Tom sa mi prihovoril. „Odbachol si dakoľkých?“ spýtal sa ma. Neodpovedal som. Začal mi vykladať, že od začiatku au- gusta ich odbachol šiestich, neuvedomoval si dobre situáciu a videl som, že si ju ani nechce uvedomiť. Ani ja som sa ešte celkom nevžil do toho, spytoval som sa v duchu, či to veľmi bolí, myslel som na guľky, predstavoval som si, ako preniknú sťa žeravé krúpy mojím telom. To všetko bol ešte nevyrieše- ný problém, no bol som pokojný: mali sme pred sebou celú noc, stačíme si to vyjasniť. Po chvíľke Tom zmíkol, pozrel som naňho zboku: aj on zosinel, vyzeral žalostne a ja som si pove- dal: „Už ho to chytá.“ Bolo už skoro tma, kalné svetlo sa cedi- 11 k lo cez oblôčiky a hfbu uhlia, z oblohy ostala len tmavá škvrna, dierou v povale som zazrel hviezdu: noc bude jasná, mrazivá. Dvere sa otvorili, vošli dvaja dozorcovia. A za nimi blondín v belgickej uniforme. Pozdravil sa nám: „Som lekár,“ povedal. „Poverili ma, aby som vám bol nápo- mocný v tejto ťažkej situácii.“ Hlas mal príjemný a zdvorilý. Povedal som mu: „Načo ste prišli?“ „Som vám k dispozícii. Urobím všetko, aby som vám uľah- čil tých niekoľko hodín.“ »„Prečo ste prišli k nám? Sú tu aj iní.“ „Poslali ma sem,“ odvetil neurčito. „Aha! Radi by ste si za- fajčili, pravda?“ dodal náhlivo. „Mám cigarety, ba aj cigary.“ Ponúkol nás anglickými cigaretami a cigarami puros, ale sme odmietli. Pozrel som mu do očí a on prišiel do rozpakov. Povedal som mu: „Neprišli ste sem zo súcitu. Ostatne, poznám vás. V ten deň, keď ma zaistili, videl som vás s fašistami na kasárenskom dvo- e Bol by som hovoril ďalej, ale vtom sa stalo niečo prekva- pujúce: prestalo ma zaujímať, že je tu. Obyčajne, keď sá do niekoho pustím, nevypustím ho z rúk. A predsa ma prešla chuť rozprávať sa s ním, pokrčil som plecami a odvrátil zrak. O chvíľku som zdvihol hlavu: začudovane ma pozoroval. Do- zorcovia si posadali na slamník. Pedro, chudý dlháň, krútil prstami „mlynček“, druhý kedy-tedy potriasol hlavou, aby ne- zadriemal. „Chcete svetlo?“ spýtal sa zrazu Pedro lekára. Ten mlč- ky prikývol: myslím, že bol riadne poleno, ale nebol zlý. Keď som mu pozrel do belasých, studených očí, zazdalo sa mi, že mu chýba predovšetkým fantázia. Pedro vyšiel, vrátil sa s pet- rolejkou a postavil ju na roh lavice. Slabo blikala, ale predsa lepšie ako nič: včera nás nechali potme. Hodnú chvíľu som sa díval na kruh, ktorý lampa vytvárala na povale. Úplne ma to fascinovalo. Potom som zrazu precitol, svetelný kruh zmi- 12 ľahla na mňa ukrutná ťažoba. Nebola to myšlienka na 1 strach: bolo to niečo bezmenné. Líca mi horeli a roz- „ ma hlava, ; leral som sa a pozrel som na svojich spoločníkov. # pohrúžil hlavu do dlaní, videl som mu iba tučný bie- tylok, S malým Juanom to bolo omnoho horšie, ústa mal wené, nozdry sa mu chveli. Doktor pristúpil k nemu, po- Í mu ruku na plece, akoby ho chcel upokojiť, ale oči, tie | stále chladné. Potom som zazrel, ako sa mu ukradomky Ilzla dlaň po Juanovom ramene až na zápästie. Juan sa tomu jebránil, bol ľahostajný. Belgičan mu uchopil zápästie tromi watami, tváriac sa roztržito, ustúpil kúsok a obrátil sa ku mne chrbtom. Naklonil som sa dozadu a uvidel som, ako si vytia- h ol hodinky a díval sa chvíľku na ne, nepúšťajúc chlapcovi zá- plistie. Napokon pustil nehybnú ruku, oprel sa o múr a hneď „ nato, akoby si spomenul na niečo veľmi dôležité, čo si treba — zaraz poznačiť, vytiahol notes z vrecka a niečo doň písal. „Ho- — vädo,“ povedal som si zlostne, „nech sa mi len opováži ohma- — távať pulz, vrazím mu päsťou do tej hnusnej papule.“ Neprišiel ku mne, ale zbadal som, že sa na mňa díva. Zdvi- — holsom hlavu a zahľadel som sa naňho i ja. Prihovoril sa mi — nevýrazným hlasom: j „Je tu zima, však?“ j Zdalo sa, že mu je chladno, bol až fialový. „Mne nie,“ odpovedal som mu. Neprestajne sa na mňa nechápavo díval. Zrazu som pocho- pil a prešiel som si rukami po tvári: lial sa zo mňa pot. Po- * til som sa v pivnici, v najväčšej zime, v prievane. Prehrabol som si prstami vlasy zlepené potom, a zároveň som zbadal, že mám vlhkú košeľu, že sa mi lepí na telo: aspoň hodinu sa lial zo mňa pot, a ja som nič necítil. Ale tomu belgickému hovädu to neušlo: videl, ako sa mi po lícach kotúľajú kropaje, a myslel si: to je temer patologický prejav strachu, a cítil sa normálny a hrdý, lebo jemu bolo zima. Už-už som vstával, že mu roztre- 13 pem papuľu, no len čo som sa pohol, hanba a zlosť ma opusti- li, ľahostajne som klesol na lavicu. Tba som si utieral vreckovkou krk, lebo som cítil, že pot mi steká z vlasov na šiju, a bolo to odporné. Ale čoskoro som sa prestal utierať, a aj načo: vreckovka sa už dala priam žmýkať, a ja som sa len potil a potil. Potil sa mi aj zadok, vlhké noha- vice sa prilepili o lavicu. Vtom sa ozval Juan: „Vy ste doktor?“ „Áno,“ povedal Belgičan. „Tá bolesť... trvá dlho?“ „Ach! Kedy...? Ale nie,“ vravel Belgičan otcovským tónom, „rýchlo je po všetkom.“ Hovoril, akoby utišoval platiaceho pacienta. „Ale... vraveli mi... že niekedy musia strieľať aj dva razy...“ „Niekedy,“ prikývol Belgičan. „Stáva sa, že prvá salva neza- siahne nijaký dôležitejší orgán.“ „A potom musia znovu nabiť pušky a znovu namieriť?“ Chvíľu premýšľal a chripľavým hlasom dodal: „To trvá dlho!“ Strašne sa bál bolesti, ustavične ho to prenasledovalo: nič zvláštne v jeho veku. Ja som na to veľa nemyslel a nepotil som sa zo strachu pred bolesťou. Vstal som a podišiel som k hfbe uhoľného prachu. Tom sa strhol a nenávistne zagánil na mňa — dráždilo ho, že mi vfz- gajú topánky. V duchu som sa spytoval, či aj ja mám takú po- polavú tvár. Všimol som si, že aj on sa potí. Obloha bola pre- krásna, ani záblesk svetla sa nepredral do tmavého kúta, a len čo som zdvihol hlavu, videl som Veľký voz. Ale nebolo to už — také ako kedysi: predvčerom som z kobky na arcibiskupstve videl velikánsky kus neba a každá hodina dňa mi prinášala odlišné spomienky. Ráno, keď bolo nebo žiarivo belasé, prie- zračné, myslel som na pláže na pobreží Atlantiku: napoludnie som uvidel slnko a spomínal som na bar v Seville, kde som popíjal manzanillu, zajedajúc si k nej očká a olivy: popoludní ' 14 bol tieň a ja som si predstavoval hlboký chládok rozprestie- rajúci sa nad jednou polovicou arény, kým druhá sa trbliece v jasavom slnku: bolo naozaj ťažké vidieť takto celý svet, ako sa zrkadlí na oblohe. Ale teraz som sa mohol pozerať na nebo, koľko som chcel, nič vo mne nevyvolávalo. A bol som aj rad- šej. Vrátil som sa k Tomovi, sadol som si k nemu. Prešla hod- ná chvíľa. Tom začal ticho rozprávať. Musel stále hovoriť, inak sa mu myšlienky plietli. Asi to patrilo mne, ale na mňa sa nepozeral. Nebodaj sa bál na mňa pozrieť, na takého sivého a spoteného, boli sme si rovní a jeden pre druhého nemilosrdnejší ako zr- kadlá. Pozeral na Belgičana, na človeka, čo žil. „Chápeš to?“ vravel. „Ja vôbec nie.“ 1 ja som sa ticho rozhovoril. Hľadel som na Belgičana. „Čo, o čom to hovoríš?“ —— — „Čaká nás niečo, čo nemôžem pochopiť.“ „Hneď to pochopíš.“ Okolo Toma sa šíril čudný zápach. Zazdalo sa mi, že som nkýsi citlivejší na zápachy ako inokedy. Uškrnul som sa. L „Nie je mi to jasné,“ pokračoval zanovito. „Chcem byť sme- lý, ale aspoň by som mal vedieť... No, vyvedú nás na dvor. Vo- Jaci sa zoradia pred nami. Koľko ich bude?“ „Neviem. Piati alebo ôsmi. Nie viac.“ „Dobre. Povedzme, že ôsmi. Zavelia im: K lícu zbraň! A uvi- dlm osem pušiek, namierených na mňa. Budem asi ustupovať k múru, budem sa chrbtom zapierať do múru zo všetkých síl, # múr nepopustí, ako v zlom sne. To všetko si viem predstaviť. „ dteby si vedel, ako si to viem živo predstaviť!“ Hlej,“ prisvedčil som mu, „i ja si to predstavujem.“ 1o hnusne bolí. Vieš, že cielia na oči a ústa, aby zohavi- " dodal zlomyseľne. „Už priam cítim zásahy: už hodinu hlava a krk, Nie je to naozajstná bolesť, niečo horšie: #ll, čo pocítim zajtra ráno. A čo potom?“ 1 dobre som vedel, čo chce povedať, ale tváril som sa 1 ja som pociťoval bolesti v celom tele, ani čo by | 15 s0m bol samá jazva. Nemohol som sa ich zbaviť, ale usiloval 1 580m sa nevšímať si to, nie tak ako on. „Potom,“ povedal som drsne, „potom otrčíš kopytá.“ Znovu si šomral niečo popod nos a nespúšťal oči z Belgiča- na. No ten akoby ani nepočúval. Vedel som, po čo sem prišiel. Nezaujímalo ho, čo si myslíme, prišiel pozorovať naše telá, telá zaživa prekonávajúce agóniu. »Je to ako v zlom sne,“ hovoril Tom. „Chceš na niečo prísť, stále sa ti zdá, že už-už to máš, už to pochopíš, a vtom sa ti to vykízne, unikne, stratí sa. Vravím si: Potom už nebude nič. Ale neviem pochopiť, čo to značí. Niekedy už na to prichá- dzam... A potom sa to stratí, znova myslím na bolesti, na guľ- ky, výstrely. Som materialista, prisahám ti, nezošaliem z toho. Ale niečo mi tu nesedí. Vidím svoju mftvolu — to nie je ťaž- ké, ale práve ja ju vidím, vlastnými očami. Keby sa mi podari- lo nahovoriť si... nahovoriť si, že už nič neuvidím, nepočujem a že život pôjde ďalej pre iných. Nie som stvorený na také- to myšlienky, Pablo. Ver mi, neraz som prebdel v strehu celú noc, očakával som niečo. Ale toto tu, to je čosi iné, zaskočí nás to z ničoho nič, Pablo, a nestihneme sa na to ani pripraviť.“ „Zapchaj si hubu,“ povedal som mu, „mám ti zavolať spo- vedníka?“ Neodvetil. UŽ som zbadal, že rád nadnesene reční a mäk- kým hlasom ma oslovuje Pablo. Nebolo mi to ktovieako po chuti: ale vari všetci Íri sú takí. Zazdalo sa mi, že páchne mo- čom. Ak sa mám priznať, nebol mi veľmi sympatický a neve- del som, prečo by mi mal byť sympatickejší len zato, že zo- mrieme spolu. S niektorými by to bolo celkom iné. Napríklad s Ramonom Grisom. Ale pri Tomovi a Juanovi som sa cítil sám. Ináč, bol som tomu radšej: pri Ramonovi by som možno zmäkol. V tejto chvíli som však bol veľmi tvrdý, a taký som aj chcel zostať. Aj naďalej omieľal svoje, akoby v roztržitosti. Akiste hovo- rillen preto, aby nemusel rozmýšľať. A niesol sa od neho pach moču ako-od starých chlapov, čo majú chorú prostatu. Prav- 16 4 ním zajedno, súhlasil som so všetkým, čo vra- e je prirodzené zomrieť. A odkedy som vedel, že IČ a mi nezdalo prirodzené, ani tá héfba uhoľného lavica, ani Pedrov odporný ksicht. Ale protivilo välleľ si to isté ako Tom. A dobre som vedel, že celú da kuždých päť minút, budeme myslieť súčasne na to Časne sa budeme potiť a triasť. Pozrel som naňho zbo- "VÝ raz sa mi zdal akýsi čudný — na tvári mal znamenie , Zranilo to moju hrdosť. Štyriadvadsať hodín som prežil ľ Toma, počúval som ho, rozprával som sa s ním a vedel 1, Že nemáme nič spoločné. A odrazu sme sa ponášali na nako dvojčatá iba preto, že sme mali spolu skapať. Tom ma hytll za ruku, nepozrúc na mňa. „Pablo, spytujem sa... spytujem sa sám seba, či z človeka na- zuj nič nezostane.“ Vyslobodil som si ruku a povedal som mu: — „ly prasa, pozri si pod nohy.“ — Podnohami mal veľkú kaluž, kvapkalo mu z nohavíc. — „Čojeto?“ povedal vyľakane. —— „Pomočil si sa,“ povedal som. —— Jľo nie je pravda,“ zvolal nasrdene, „nepomočil, nič necí- t — Belgičan k nám podišiel. Spýtal sa s predstieranou starost- — livosťou: j „Nie je vám dobre?“ Tom neodpovedal. Belgičan sa mlčky pozrel na kaluž. i „Neviem, čo to je,“ povedal Tom splašene, „ale nebojím sa. ľ Prisahám vám, že sa nebojím.“ ň Belgičan neodpovedal. Tom vstal a išiel sa vymočiť do kúta. j Vrátil sa, zapínajúc si rázporok, sadol si a už ani necekol. Bel- gičan si niečo zapisoval. | Hľadeli sme naňho všetci traja, pretože bol živý. Mal po- hyb živého, starosti živého: triasol sa od zimy v tejto pivnici, „ ako sa trasú živí, telo mal poslušné a dobre živené. My sme však už necítili svoje telá — určite nie tak akšggl&cm& ohmatať nohavice medzi nohami, ale neodvážil som sa, hľadel 1 som na Belgičana, ktorý stál rozkročený na pevných nohách, ovládal si svaly — a ktorý mohol myslieť na zajtrajšok. Ale my traja, my sme boli len tri bezkrvné tiene, hľadeli sme naňho a cicali sme z neho život ako upíri. Napokon pristúpil k malému Juanovi. Chcel mu ohmatať krk z profesionálnych pohnútok, alebo to bol nejaký pud mi- losrdenstva? Ak išlo o milosrdenstvo, bolo to jeden-jediný raz za celú noc. Pohladil chlapca po hlave a krku. Juan sa ani ne- pohol, nespúšťal z neho oči, ale zrazu ho z ničoho nič zdrapil za ruku a čudne sa na neho pozrel. Držal Belgičanovu ruku v oboch dlaniach, a veru to nebol veselý pohľad na tie sivé klepetá zvierajúce tučnú, sčervenenú ruku. Tušil som, čo prí- de, aj Tom to vedel, ale Belgičan to pokladallen za vzplanutie a otcovsky sa usmieval. Vzápätí si chlapec priložil tučnú čer- venú labu k ústam a chcel ju uhryznúť. Belgičan sa mu prud- ko vytrhol a tackavo zaspätkoval k múru. Na okamih sa na nás zhrozene zadíval, asi konečne pochopil, že nie sme ľudia ako on. Zasmial som sa a jeden dozorca sa strhol. Druhý drie- mal, vyvrátené očné bielka sa mu beleli. Bol som unavený a zároveň podráždený. Nechcel som už myslieť na to, čo príde na svitaní, na smrť. Nemalo to zmysel, boli tam iba slová alebo prázdnota. No len čo som sa pokúšal myslieť na niečo iné, predstavili sa mi hlavne pušiek namie- rené na mňa. Azda aj dvadsať ráz za sebou som prežil vlast- nú popravu, raz sa mi dokonca zazdalo, že je to už naozaj, asi som vtedy na chvíľu zdriemol. Vliekli ma k múru a ja som sa vzpieral, prosil som o milosť. Zrazu som precitol a pozrel na Belgičana: bál som sa, či som nevykrikoval zo sna. Ale ten si pohládzal fúzy, nič nespozoroval. Keby som bol chcel, iste by som bol na chvíľku zaspal, veď som prebdel štyridsaťosem ho- dín, bol som na konci so silami. Ale nechcel som stratiť dve hodiny zo života, prišli by po mňa na svitaní, zobudili by ma, kráčal by som za nimi omámený spánkom, a skrepíroval by som, ani jaj by som nepovedal. A to som nechcel, nechcel som 18 lo, chcel som pochopiť. A potom, bál som sa, Šo zlé prisní. Vstal som, chodil som hore-dolu, lel na iné myšlienky, myslel som na svoju minu- o s mi množstvo spomienok bez ladu a skladu. „aj zlých — aspoň takto som ich kvalifikoval kedysi. re u príhody. Videl som pred sebou tvár malého no- ýk ho nabral na rohy vo Valencii na Ferie, videl som jen, videl som Ramona Grisa. Pripomínal som si to | Života: ako som bol v dvadsiatom šiestom tri mesia- práce, ako som div neskapal od hladu. Spomínal som noc, ktorú som strávil v Granade na lavičke: tri dni som ol, zúril som, nechcel som zomrieť. Rozosmialo ma to. ou dychtivosťou som sa hnal za šťastím, za ženskými, za bodou! A načo? CUhcel som oslobodiť Španielsko, obdivoval som Pi y Mir- lla, dal som sa k anarchistom, rečnil som na verejných "hôdzach, všetko som bral veľmi vážne, akoby som bol ne- mr tel'ný. — Vtedy sa mi zdalo, že mám celý život pred sebou, a pomys- lel som si: „To je lož!“ Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa cončil. Spytoval som sa sám seba, ako som sa mohol prechá- — dzať, flirtovať s dievčatami. Nebol by som ani prstom pohol, | „ keby som bol čo len tušil, že takto skončím. Život som mal — pred sebou, uzavretý, zaviazaný ako vrece, a jednako všetko, čo v ňom bolo, nie je dovíšené. Chvíľu som sa pokúšal ohod- notiť ho. Rád by som bol povedal: pekný život. Ale nemohol som o ňom vynášať úsudky, bola to len skica, čas mi prešiel tým, že som vydával zmenky na večnosť, nič som nepochopil. No ani som neľutoval. Za fúrou vecí by som mohol ľutovať, napríklad za chuťou manzanilly alebo kúpaním v lete v malej zátoke neďaleko Cádizu, ale smrť všetkému zobrala čaro. Belgičanovi odrazu prišlo na um čosi veľkolepé. „Priatelia,“ povedal, „mohol by som — pravda, ak mi to vo- jenské vrchnosti dovolia — odniesť vašim blízkym niekoľko slov od vás, spomienku.“ 19 Tom zamrmlal: „Nemám nikoho.“ Ja som čušal. Tom čakal chvíľu, potom pozrel zvedavo na mňa: „Neodkážeš niečo Conche?“ „Nie.“ Tento nežný súcit mi šiel na nervy. Bola to moja chyba, mi- nulej noci som rozprával o Conche, mal som si to nechať pre seba. Žil som s ňou rok. Ešte včera by som si bol dal ruku od- ťať, len aby som ju videl na päť minút. Preto som o nej aj roz- prával, bolo to silnejšie ako ja. Ale teraz som ju už netúžil vi- dieť, nemal som jej čo povedať. Ani by som ju nechcel stisnúť v náručí: bridilo sa mi vlastné telo, ktoré zosinelo a potilo sa — a ktovie, či by sa mi nebridilo aj jej telo. Concha bude pla- kať, keď sa dozvie, že som zomrel, dlhé mesiace sa jej nebude chcieť žiť. Ale jednako len zomrieť mám ja. Predstavil som si jej pekné nežné oči. Keď na mňa pozrela, niečo z nej prechá- dzalo na mňa. Pomyslel som si však, že už je po tom,: keby po- zrela na mňa teraz, pohľad by zostal v jej očiach, nepreniesol by sa ku mne. Bol som sám. Aj Tom bol sám, ale celkom inak. Sadol si obkročmo na la- vicu a hľadel na mňa so začudovaným úsmevom. Načiahol ruku, opatrne sa dotkol dreva, akoby sa bál, že niečo zlomí, potom ruku prudko odtiahol a zachvel sa. Na jeho mieste by som si nebol našiel takúto zábavku — aj v tom bol kus jeho ír- skeho komedianstva, no aj mne sa zdalo, že predmety nado- budli akési divné tvary, mali rozmazanejšie obrysy, boli akési redšie než zvyčajne. Stačilo sa mi pozrieť na lavicu, na lampu, na hfbu uhoľného prachu, hneďsom cítil, že mám umrieť. Pri- rodzene, nevedel som si celkom jasne predstaviť Ssvoju smrť, ale videl som ju všade, na predmetoch, na tom, ako sa mi kde- si strácali a vzďaľovali potichučky, nenápadne, ako ľudia, čo sa tlmene rozprávajú pri záhlaví zomierajúceho. A Tom sa práve dotýkal na lavici svojej smrti. Keby mi v tomto stave, v akom som práve bol, prišli ozná- 20 pol ojne vrátiť domov, že mi darujú život, d nepohlo. Všetko jedno, či čakáš niekoľko loľko rokov, keď si už stratil predstavu, že si lo mi už vlastne na ničom — bol som pokojný. vý pokoj — lebo som mal ešte telo, svoje telo, vi- vočami, počúval jeho ušami, no nebol som to už _ĺĺu d, chvelo celkom samo, a ja som sa už k nemu I, Musel som ho ohmatať a obzrieť si ho, aby som n4 ním deje, akoby to bolo telo niekoho iného. Za- ho ešte zacítil, cítil som kízanie, ako kdesi klesá, ako uje lietadlo, alebo som pobadal, ako mi tlčie srdce. m neuspokojilo. Všetko, čo pochádzalo z môjho tela, hnusné, podozrivé. No ono zväčša mlčalo, dalo mi po- N eltll 50m iba akúsi ťarchu, niečo odporné pri sebe, akoby i bol sputnaný s nejakým obrovským chrobákom. Ohma- 0m si nohavice a zbadal som, že ich mám vlhké, nevedel m, či som ich prepotil alebo pomočil, ale pre istotu som lel na malú potrebu na híbu uhlia. „ Belgičan si vytiahol hodinky a pozrel na ne. Povedal: „Pol štvrtej.“ — Hovädo! Iste to urobil náročky. Toma až nadhodilo. Vôbec - gme nezbadali, ako čas letí, okolo nás tmavá beztvará záľaha — noci, ani som si nevšimol, kedy nadišla. Juan sa rozreval. Zalamoval rukami, prosíkal: i „Nechcem umrieť, nechcem umrieť.“ \ So zdvihnutými rukami pobiehal okolo pivnice, potom sa —— zvalil na slamník a fikal. Tom sa na neho chmúrne díval, už sa - honepokúšalani utešovať. A ozaj sa to neoplatilo: chlapec na- — robil viacej kriku ako my, ale nedobilo ho to tak, bol ako cho- —— rý, ktorý horúčkou bojuje proti chorobe. No je oveľa horšie, — keďužaj horúčka klesne. Plakal — videl som, že ľutuje sám seba, myslel už len a len „ nasmrť. Chvíľku, zlomok sekundy, bolo aj mne do plaču, žia- dalo sa mi plakať od ľútosti nad sebou. Ale stalo sa niečo cel- kom iné: pozrel som na vzlykajúceho chlapca, videl som, ako 21 sa mu mykajú chudé plecia, a zrazu som bol neľudský, nemo: hol som ľutovať ani iných, ani seba. Povedal som si: „Chcem umrieť.“ Tom sa zdvihol, zastal si rovno pod okrúhlu dieru a čakal na úsvit. Ja som bol zaťatý, chcel som umrieť čisto, a upriamil som sa iba na to. Ale odkedy nám lekár pripomenul, koľko je hodín, cítil som kdesi v híbke svojho ja, ako čas ubúda, ako plynie kvapka po kvapke. Bolo ešte tma, keď som začul Toma: „Počuješich?“ „Áno.“ Vojaci pochodovali na dvore. „Čo satu presmrádzajú? Nemôžu predsa strieľať potme.“ O chvíľu už nebolo nič počuť. Povedal som Tomovi: „Rozvidnieva sa.“ Pedro zívajúc vstal a sfúkol lampu. Zašomral svojmu kole- govi: »„Psovská zima!“ Pivnica zosivela. Z diaľky sme začuli výstrely. „UŽž sa to začalo,“ povedal som Tomovi, „zrejme to robia na zadnom dvore.“ | Tom si vypýtal od doktora cigaretu. Ja som nechcel. Nechcel som ani cigaretu, ani alkohol. Teraz už strieľali bez prestania. „Uvedomuješ si?“ ozval sa Tom. Chcel ešte čosi dodať, ale zmíkol, pozrel na dvere. Dvere sa otvorili a vošiel poručík so štyrmi vojakmi. Tomovi vypadla cigareta. »Steinbock?“ Tom neodpovedal. Pedro na neho ukázal. „Juan Mirbal?“ „Henten na slamníku.“ » „Vstaňte,“ povedal poručík. Juan sa nehýbal. Dvaja vojaci ho chytili pod pazuchy a po- stavili. No len čo ho pustili, zvalil sa. Vojaci zaváhali. 22 F l dzu,“ vravel poručík. „Nie je prvý, čo 1lesť vy dvaja, vonku mu to prejde.“ - medzi dvoma vojakmi. A dvaja za ním nies- ; | pazuchy a za nohy. Bol pri vedomí, oči mal orené, slzy mu stekali po lícach. beral, no poručík ma pristavil. j K tu, hneď po vás prídeme.“ AJ Belgičan a dvaja dozorcovia vyšli, ostal som sám. | g0m, čo sa robí, ale bol by som radšej, keby sa to čím skôr. Temer v pravidelných prestávkach som po- y, zakaždým som sa zachvel. Žiadalo sa mi revať a škl- lasy. Ale zaťal som zuby, vopchal som si ruky do vre- chcel som zostať čistý. hodinu prišli po mňa a zaviedli ma na prvé poschodie, do llce, plnej vône cigár, kde bolo dusno a horúce. Dvaja dô- Jníci tam fajčili, sedeli vo foteloch, na kolenách papiere. „Voláš sa Ibbieta?“ no.“ „„Kde je Ramon Gris?“ „Neviem.“ — Vypočúval ma taký pomenší, tučný. Spoza cvikra hľadeli na — mňa strohé oči. Povedal mi: — „Poďbližšie.“ — Poslúchol som. Vstal, chytil ma za plece a díval sa na mňa, akoby ma chcel zničiť pohľadom. Zároveň mi stisol z celej — sily biceps. Nie preto, aby mi spôsobil bolesť, bola to veľká — hra: chcel ma ovládnuť. A nazdával sa, že ma bezpodmieneč- —— ne musí ofúknuť svojím smradľavým dychom rovno do tváre. — Chvíľku sme tak zotrvali a mne bolo skôr do smiechu. Na nie- —— koho, kto má zomrieť, treba oveľa viac, aby mu nahnali strach, —— nezabralo to. Prudko ma odsotil a sadol si. Potom sa ozval: 23 „Život za život. Zachrániš sa, ak povieš, kde je.“ Títo dvaja vycifrovaní panáci s jazdeckými bičíkmi a čižmu mi boli tiež len ľudia, ktorí raz zomrú. O voľačo neskôr ako ja, ale nie oveľa neskôr. A oni sa zaoberajú tým, že vo svojich papieroch hľadajú mená, že prenasledujú ľudí, aby ich zatvo rili alebo odpratali zo sveta: mali svoje názory na budúcnosť Španielska aj na všeličo iné. IcCh malicherné pechorenie sa mi zdalo odpudzujúce a komické, ani za neviemčo by som s nimi nemenil, zdalo sa mi, že sú blázni. Malý tučný sa ešte vždy díval na mňa, pošibkávajúc sa bičí- kom po sárach. Všetky pohyby mal vypočítané na efekt, aby robil dojem dravca. „ľak čo? Rozumel si?“ „Neviem, kde je Gris,“ odvetil som. „Myslel som si, že je \ v Madride.“ Druhý dôstojník nonšalantne zdvihol bielu ruku. Aj táto nonšalantnosť bola zámerná. Prezrel som všetky ich finty a bol som ohromený, že niekoho čosi také baví. „Máte štvrťhodinu na rozmyslenie,“ povedal pomaly. „Od- veďte ho do skladu s bielizňou a o štvrť hodiny ho privediete späť. Ak nebude vypovedať, okamžite ho popravíme.“ Vedeli, čo robia: celú noc som prežil v napätom očakávaní: potom ma nechali ešte hodinu čakať v pivnici, kým zastrelili Toma a Juana, a teraz ma odpracú do skladu, iste už od vče- rajška sa pripravovali, ako na mňa udrú. Povedali si, že prie- ťahmi sa nervy otupia, a dúfali, že som už spracovaný. No veľmi sa mýlili. V sklade som si sadol na stolček, akosi som oslabol, a rozmýšľal som. Ale nie o ich návrhu. Pravdaže som vedel, kde je Gris — skrýval sa u svojich bratancov, štyri kilometre od mesta. Vedel som aj to, že úkryt neprezradím, iba ak by ma mučili (no nezdalo sa, že by na to pomýšľali). » Všetko bolo dokonale usporiadané, definitívne a nijako ma to nezaujímalo. Iba by som bol rád pochopil, prečo to robím. Radšej skapem, ako by som mal vyzradiť Grisa. Prečo? Nemal som už rád Ramona Grisa. Moje priateľstvo k nemu zanik- 24 l' tej chvíli, keď zanikla aj moja lás- hvill, keď zanikla aj moja vôľa žiť. Prav- | Ramona, bol to chlap na mieste. Ale nie i ), Že zomriem za neho, jeho život nemal ÔJ, nijaký život nemal cenu. Postavia chla- Ú do neho strieľať, kým nevypustí dušu, či do , či do kohokoľvek iného. Dobre som vedel, sko je užitočnejší ako ja, no kašlal som na Špa- marehiu, na ničom mi už nezáležalo. A jednako "(u, mohol som si zachrániť kožu, ak udám Grisa, | 1om, Videlo sa mi to skôr smiešne, takáto hlava- lyslel som si: „Treba byť tvrdohlavý!“ A pochytila ma nelosť. po mňa a odviedli ma k dvom dôstojníkom. Spod nôh ybehol potkan, rozveselilo ma to. Obrátil som sa k fa- tovi a spýtal som sa: dleli ste toho potkana?“ vodpovedal. Bol zachmúrený, vážny. Ja by som sa bol naj- l -'1 smial, ale premohol som sa, bál som sa, že ak začnem, bucdem sa môcť zastaviť. Falangista mal fúzy. Povedal som „ „Mal by si si oholiť fúzy, ty truľo!" Zdalo sa mi smiešne, že sa necháva už zaživa pokrývať chlp- mi. Dosť nedôrazne mi uštedril kopanec a ja som zmíkol. —— „Tak čo,“ povedal tučný dôstojník, „rozmyslel si si?“ —— Pozrelsom na neho so záujmom ako na nejaký veľmi zvlášt- - nyhmyz. Povedal som im: —— uViem, kde je schovaný. Na cintoríne. V krypte alebo v már- nici.“ —— Chcel som si z nich vystreliť. Vidieť, ako vstanú, opášu si —— opasky a náramne dôležito budú vydávať povely. j Vyskočili na rovné nohy. „Poďme ta. Moles, vyžiadajte si pätnásť mužov od poručí- ka Lopeza. A ty,“ obrátil sa ku mne malý tučný, „ak si vravel 2 pravdu, slovo dodržím. Ale ak si si z nás robil dobrý deň, dru- ho to zaplatíš.“ S veľkým hurtom odišli a ja som pokojne čakal pod dozo» rom falangistov. Kedy-tedy som sa uškrnul, predstavil som sl, akí budú zarazení. Bol som otupený a škodoradostný. Pred- stavoval som si, ako budú dvíhať náhrobné kamene, rad-ra- dom otvárať krypty. Videl som situáciu akoby očami nieko- ho iného: zaťatý väzeň v úlohe hrdinu, ponurí fúzatí falangis- ti a chlapi v uniformách, pobehujúci medzi hrobmi: bolo to neodolateľne smiešne. Asi po polhodine sa malý tučný vrátil sám. Nazdával som sa, že hneď dá povel na popravu. Ostatní zrejme ešte ostali na cintoríne. Dôstojník pozrel na mňa. Naskrze nevyzeral zmätený. „Odveďte ho na hlavný dvor k ostatným,“ povedal. „Keď sa skončia vojenské operácie, o jeho osude rozhodne riadny súd.“ Nazdával som sa, že som zle rozumel. Spýtal som sa: „ľeda ma... neodstrelíte?“ „Teraz určite nie. A potom, to už nebude moja vec.“ Ešte vždy som nechápal. Povedal som mu: | „Ale prečo?“ Bez slova pokrčil plecami a vojaci ma odviedli. Na hlavnom dvore boli stovky väzňov, žien, detí, niekoľko starcov. Celý otupený, motal som sa okolo trávnika naprostriedku. Napo- ludnie nám dali obed v jedálni. Dvaja či traja chlapíci sa mi prihovorili. Boli mi povedomí, ale neodpovedal som im, ani som dobre nevedel, kde som. Podvečer nahnali na dvor zo desať nových väzňov. Zazrel som pekára Garciu. Povedal mi: „Človeče, ty máš z pekla šťastie! Neveril som, že ťa ešte da- kedy stretnem živého.“ „Odsúdili ma na smrť,“ vravel som, „a potom to zmenili. Ani neviem prečo.“ „Mňa zatkli o druhej,“ povedal Garcia. »Prečo?“ 26 Htlku i drajú všetkých, čo sú iného zmýš- u iI hl posť. Odišiel od bratanca v utorok, by ho boli skryli, ale on už od nikoho nič bbletovi by som šiel, ale toho už majú, tak sa ě srÍne.“ u to hlúposť. Pravda, dnes ráno ta prišli, akože 1 hov márnici. Strieľal do nich, nuž ho tam od- itoríne!“ 40 mnou zakrútil, a zrazu som sa našiel na zemi, tak mial, až mi slzy vhíkli do očí. 1 ; É Ú